Vasil Lipitsky

Titul „Imperátor“ (lat. imperātor – náčelník, vojenský vodca, veliteľ) je zadaný do mnohých jazykov. Ale ešte v starovekom Ríme mohol byť nahradený iným slovom – „Caesar“, na počesť Júliusa Caesara (Gāius Iūlius Caesar, 100 – 44 pred Kr.), ktorého meno sa stalo symbolickým. Práve z tejto formy titulu vznikli nemecký „Kaiser“, ruský „cár“ a slovenský „cisár“ – všetky tieto slová majú na pozadí latinské „Caesar“ a rovnakí význam – „Imperátor“.

Podobný názov sa neočakávané zachránil ešte v jednej sfére – v gramatike, kde rozkazovací spôsob slovies inak volajú „imperatív“ (príkaz, rozkaz, požiadavka,).

Tu poviem príbeh, v ktorom sa cisár a básnik spojili okolo nezvyčajného imperatívu.

1. Život vynikajúceho ruského básnika Vasilija Žukovského (Василий Жуковский, 1783 – 1852), ktorého sam Alexander Puškin považoval za svojho učiteľa, by sa mohol stať zápletkou románu.

Matkou básnika bola … turecká Salha, zajatá počas búrok pevnosti Bendery. Ruský dôstojník nemeckého pôvodu (ktorý sa neskôr doslúžil až na generála), Karl Muffel (Johann Carl Heinrich Muffel; 1736 – 1788), hrdina rusko-tureckej vojny v rokoch 1768-1774, ju priviedol domov a daroval (!!) svojmu kamarátovi Afanasiovi Buninovi (Афанасий Бунин). Stala sa jeho milenkou, porodila chlapca, ktorého krstným otcom sa stal chudobný šľachtic Andrej Žukovskij (Андрей Жуковский). Prijal Vasilija, a dal mu svoje priezvisko.

Nezvyčajný pôvod (avšak možno nie až taký neobvyklý pre tú dobu) nezabránil Žukovského kariéru. Pôsobil v civilných a vojenských službách, zúčastnil sa vojny proti Napoleonovi. Zložil mnoho slávnych literárnych diel, vrátane slov národnej hymny Ruskej ríše: „Boh, zachráň cára!“

Literárna sláva mu umožnila priblížiť sa cisárskej rodine. V roku 1817 sa Žukovskij stal učiteľom ruštiny pre mladú manželku veľkovojvodu, budúceho cára Mikuláša I (Николай I., 1796 – 1855) – pruskú princeznú Friederiku-Louisu-Charlottu-Wilhelminu (Friederike Luise Charlotte Wilhelmine von Preußen (1798 – 1860), po krste v pravoslávnej cirkvi – Alexandra).

V roku 1823 bol menovaný učiteľom nevesty veľkovojvodu Michaila (1798 – 1849), brata budúceho cára, Friederiky-Charlotte-Márie (Friederike Charlotte Marie Prinzessin von Württemberg, (1806 – 1873), po krste Elena), ktorá neskôr získala čestný titul „Princezná Sloboda“ za svoju úlohu pri oslobodení roľníkov.

Nakoniec bol v roku 1825 poverený úlohou mentora veľkovojvodu Alexandra, syna Mikuláša I., dediča trónu, budúceho cisára Alexandra II. (1818 – 1881), ktorý zrušil otroctvo v Rusku, a bol preto nazývaný „Osloboditeľ“ (rovnaký titul mu bol pridelený v Bulharsku za oslobodenie krajiny od tureckého jarma). Nie je náhodou, že túto historickú zmenu urobili presne žiaci Žukovského.

Žukovského pedagogický systém bol založený na metódach Johanna Pestalozziho (Johann Heinrich Pestalozzi, 1746 – 1827). Snažil sa zosúladiť učenie s každodenným životom študentov a používal ďalšie odporúčania vynikajúceho švajčiarskeho pedagóga.

Cisárovná Alexandra však nebola nadšená z pedagogických talentov svojho učiteľa a pripomenula, že „bol príliš poetický na to, aby bol dobrým učiteľom… Preto som sa neučila ruštine dobre…“ („Dissertationes philologiae Slavicae Universitatis Tartuensis“, Bd. 19. – „Tartu ulikooli kirjastus“, 2007).

Epizóda, o ktorej chcem hovoriť, súvisí presne s činnosťou Žukovského ako učiteľa pri paláci. Čiastočne by mohol vysvetliť, prečo bol Mikuláš I., viac ako ďaleký od liberálnych myšlienok a nie príliš príjemného charakteru, pripútaný k básnikovi, blízkemu revolucionárskym kruhom svojej doby, a po celé desaťročia trpel jeho neustále pokusy ovplyvňovať politiku v prospech občianskych slobôd.

2. A tak, Mikuláš I. a jeho syn Alexander v sprievode Žukovského vybrali na prechádzku po meste. Na jednom plote uvidel malý Alexander nápis – kontroverzné slovo z štyroch písmen (neslušný názov mužského pohlavného orgánu).

„Čo to slovo znamená?“ – spýtal sa dedič trónu.

Cisár s celým svojím vzhľadom ukázal, že otázka sa ho netýka a že odpovedať bude musieť učiteľ. Žukovskij pochopil, že sa dostal do problémy. Iba dokonale ovládanie jazykov mu ukázalo východ z nebezpečnej situácie.

„Vaša imperátorská výsosť (oficiálna forma oslovenia rodinného príslušníka cára), – začal, – pamätáte si, ako sme študovali rozkazovací spôsob slovies?“

„Áno, spomínam si,“ odpovedalo dieťa klesajúcim hlasom. Zábavná prechádzka hrozila, že sa zmení na gramatickú lekciu, ktorú vôbec nečakal. Ako sám Žukovskij písal, dedič trónu študoval bez nadšenia a už ten istý vzhľad učiteľa mu spôsobil veľkú nudu. Ale cár sa zaujímal: rozkazovací spôsob? Čo chce povedať?

„Takže vytvorte imperatív zo slovesa „pľuvať“. „Pľuj“ – neisto odpovedal korunný princ. „Správne! A zo slovesa „kovať“? „Kuj“. „Výborne! A v slovanských jazykoch, vrátane dialektov ruštiny, existuje aj sloveso „chovať“. To jeho imperatív nejaký nezbedník napísal na plot“.

Mladý Alexander dostal oveľa viac, ako očakával, a s veľkou radosťou z oslobodenia prešiel na iné témy. A Mikuláš I. sa zo všetkých síl snažil udržať od smiechu. Keď sa vrátili do paláca, vytiahol z vrecka drahé hodinky (v iných verziách cigaretové puzdro alebo tabatierku) a povedal Žukovskému, aby si to skryl do vačku, použivší na to novoobjavený imperatív slovesa „chovať“. A so smiechom šiel preč.

Učiteľ neoklamal dieťa. V mnohých slovanských jazykoch sloveso „chovať“, ktoré ma pôvod od lat. „cavēre“ («strážiť“, “zachrániť“), znamená „skrývať“, a jeho rozkazovací spôsob sa píše a znie presne tak, ako to bolo zobrazené na plote.

Asi v slovenčine niekedy toto sloveso malo rovnaký zmysel (na čo ukazujú veľmi podobné slova „schovávať“, „zachovať“), ale potom dostalo odlišný význam. V modernej ruštine sa odporúča imperatív «ховай» ([xɐˈvaj] v systéme IPA) – skôr kvôli cenzúre než z gramatických dôvodov, ale v niektorých slovníkoch je možné nájsť aj starú verziu.

Navyše, niektorí lingvisti veria, že tabuový dnes názov mužského orgánu skutočne pochádza zo slovesa „chovať“, zobrazujúc dôležitú etapu fyziologického procesu párenia.

3. Vyššie uvedené je najbežnejšou verziou príbehu. Nie všetko je však také jednoduché. Po prvé, nie je jasné, či sa to skutočne stalo, alebo je to vtip, ktorý bol vynájdený neskôr.

V Rusku je táto epizóda pomerne známa, ale iba v ústnom folklóre. Písomné pramene, týkajúce sa konca 18. – začiatku 19. st., keď sa to mohlo stať, sa nepodarilo nájsť. Staffan Scott to uvádza vo svojej knihe bez odkazu na pôvod informácií – kniha však bola napísaná 150 rokov po udalostiach (Skott, Staffan. «Romanovs: tsarsläkten: vilka var de? vad blev det av dem?» 1992, alebo: Скотт Стаффан, «Романовы. Биография династии» 2006).

Je tiež väzné, že tabuizácia vyššie uvedeného slova a iných vulgárnych výrazov vtedy nebola až taká prísna, ako neskôr. V aristokratickej spoločnosti sa to, samozrejme, nevyužívalo. Pripomeňme si Puškinovu „Gavriliádu“ – napísal ju v mladosti, ale ľutoval to v jeho zrelých rokoch.

Pri štúdiu súdnych sporov z 18. st. som sa však opakovane stretával s týmto a inými slovami, ktoré sa teraz považujú za neslušné, dokonca aj v odvolaniach, adresovaných cisárovi. Vtedy to nebola kliatba, len sa to tak nazývalo – hovorovo, nie literárne, ale celkom bežné. Neexistoval žiadny dôvod, aby skrývať význam slova pred chlapcom.

Okrem toho sa zoznam účastníkov podujatia líši v rôznych opakovaniach. Hlavná postava Žukovského je prítomná vo väčšine verzií, ale niekedy ho nahrádza Gavril Deržavin (Гаврила Державин, 1743 – 1816) alebo Nikolaj Karamzin (Николай Карамзин, 1766 – 1826), ktorí boli jeho staršími súčasníkmi.

Je zvláštne, že obaja mali pôvod od moslimských predkov. Obaja boli vynikajúcimi literátmi a odborníkmi v ruskom jazyku a urobili veľa pre jeho rozvoj. Obaja boli blízko cisárskej rodiny a mohli sa ľahko ocitnúť v situácii, keď sa na nich niekto obrátil kvôli objasneniu významu slova. Inak povedané, boli v určitom zmysle takmer náprotivkami Žukovského, a neveľmi gramotní ľudia jednoduché by si ich mohli pomiešať.

Medzi panovníkmi je Mikuláš I. spomínaný častejšie ako ostatní. Existujú však aj varianty s Katarínou II. „Veľkou“ (rodená Sophie Auguste Friederike von Anhalt-Zerbst-Dornburg, 1729 – 1796) a jej vnukom Alexandrom I. „Požehnaným“ (1777 – 1825). Pravdepodobnosť účasti každého z nich je približne rovnaká. Mikuláš I. to asi potrebuje viac ako ostatní: ako správne uviedol vyššie uvedený Scott, je to asi jediná historická epizóda, ktorá ho ukazuje v dobrom svetle – po popraveniu tzv. Dekabristov (ruský revolucionári) získal a dodnes si zachováva hroznú povesť.

Pokiaľ ide o tretieho účastníka, okrem mladého dediča trónu Alexandra, o ktorom sme sa bavili vyššie, existuje celý zoznam uchádzačov o túto čestnú úlohu:

– iný veľkovojvoda Alexander, neskôr cisár Alexander I., starší brat Mikuláša I., tiež v svojom detstve;

– už spomenutá veľká vojvodkyňa Alexandra, mladá manželka budúceho cára Mikuláša I. ;

– veľká vojvodkyňa Mária (1819 – 1876), dcéra Mikuláša I. a Alexandry;

– jedna z dvorných dám (princezná Varvara Golicynova (Варвара Голицина, 1757 – 1815) alebo princezná Jekaterina Daškovova (Екатерина Дашкова, 1743 – 1810) atď.

Z tohto zoznamu môže byť s istotou vylúčená iba Mária – Žukovskij nebol učiteľom cárových dcér a nemal žiadny dôvod nikoho z nich sprevádzať. Ale sám Mikuláš I. pravdepodobne chodieval mestom so svojou dcérou – aspoň takúto scénu zachytil na obrázku neznámy autor. (https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Nicholas_i_and_his_daughter_Maria.jpg) Samozrejme môžeme predpokladať, že portrét bol maľovaný v paláci a pozadie  skončené na plenéri (takto vyzeral photoshop v 19. st.), no v tom čase predstavy o bezpečnosti boli oveľa jednoduchšie.

Pri vysokej, aj keď nie 100%, pravdepodobnosti, možno vylúčiť a dvorné dámy. Podľa svojich priezvisk v čase udalostí už boli zosobášení (jedna z nich bola rodená von Engelhardt, druhá – Воронцова), Neboli to naivné dievčatá, a ak by sa chceli na niečo také opýtať, radšej by sa obrátili na svojich manželov, ako na cisára.

Ale zostávajúci potenciálni účastníci by úplne mohli byť aktérmi tejto scény. Nemáme dôvody vybrať iba jedného (jednu) z nich.

Vzhľadom na to sa zdá, že toto je jeden z prípadov, keď slovo bolo na začiatku („Na počiatku bolo Slovo“, grec. „Ἐν ἀρχῇ ἦν ὁ λόγος“, Ján 1:1). Niekto objavil zábavnú formu slovesa a zložil okolo nej príbeh s účasťou slávnych osobností, aby to vyzeralo zaujímavejšie. A zoznam tých osôb sa menil v závislosti od rozprávkara, opakujúceho príbeh.

_________________________

Stále je však pekné myslieť si, že jeden z ruských cárov z konca 18. – začiatku 19. st. sa niekedy skutočne obrátil na jedného zo zakladateľov ruskej literatúry so skoro sakramentálnym: „Ch.. do vrecka!“, čo môžeme považovať za pravý imperátorský imperatív.