Úprimne povedané, nehlasoval som za Zuzanu Čaputovú. A bol som skeptický voči jej schopnostiam vykonávať prezidentské zodpovednosti. Najhoršie však nie je mýliť sa, ale nepriznať si svoje chyby. Od nedávna vidím, že má v sebe to, čo je potrebné na výkon tejto zložitej funkcie.
Na Slovensku prezident je kontroverzné, väčšinou dekoračne postavenie. Podľa ústavy je hlavou štátu, no všetky právomoci sú vo vláde a parlamente. Je zvolený(á) celým obyvateľstvom, čakajúcim od neho(nej) konkrétne činy, no skoro akýkoľvek taký krok bude porušením ústavy. Je to ako prechádzka po mínovom poli.
Asi každý slovenský prezident mával rozpory s Národnou radou a vládou. V zásade som si istý, že by bolo rozumnejšie, keby voľby na tento post uskutočňoval parlament alebo špeciálne zhromaždenie (https://program2.blog.pravda.sk/2020/11/07/co-by-mala-urobit-pani-prezidentka/). Ale v terajších podmienkach prítomnosť ľudovo zvolenej prezidentky sa môže stať pre krajinu záchranným lanom.
Dnes máme zároveň epidemické ohrozenie, krízu v ekonomike a neschopnú vládu. Máme NR SR, ktorá tuto vládu vôbec nekontroluje, a ombudsmanku, ktorá vládne rozhodnutia ani nekomentuje. Máme ústavný súd, ignorujúci útoky na ústavu. Máme mestské orgány a samosprávy, ktoré sami nič nespravujú – iba poslušne spĺňajú vládne nariadenia. Vznikla situácia, keď iba pani prezidentka je baštou zdravého rozumu.
Vyplýva to z jej postoja k aktuálnym udalostiam. Zo všetkých inštitútov moci iba ona sa verejne postavila na obranu ústavných zásad a hodnôt. Sú občania, mysliaci si, že to nerobí dostatočne rozhodne – ale nie je možné, aby bránila ústavu pred ostatnými, a sama ju porušovala. Koná presne v rámci svojich práv a povinností.
Podľa mňa je momentálne jedno, aký ideový trend reprezentuje. Aj socialisti, aj liberáli, aj konzervatívci, aj radikáli – všetci nutne potrebujú zbaviť krajinu nekompetentnej vlády a potlačiť útoky na základné ľudské práva a slobody. Nedá sa dosiahnuť zmeny, keď každý bude sám pre seba: treba hľadať spojencov.
Starodávna múdrosť hovorí: nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ (Amicus meus, inimicus inimici mei). Také priateľstvo nevyžaduje vrúcne city – je založené na objektívnych záujmoch a vzájomnom prospechu, a preto môže byť veľmi efektívne.
Teraz je proti pani prezidentke spustená mediálna kampaň (vidím to aj v blogoch), je pokrytecky obvinená zo šírení nákazy a smrti spoluobčanov. Aby nezastavila svoje aktivity, potrebuje výraznú verejnú podporu.
Existuje veľa legálnych prostriedkov na vyjadrenie solidarity. Tí občania, ktorí nedokážu prekročiť sami seba a na chvíľu zmeniť svoj postoj k pani prezidentke, mali by sa udržať, aby aspoň na ňu neútočili – zatiaľ čo ich záujmy sa zhodujú.
V tej súvislosti sa pýtam strany, ktorá nominovala Zuzanu Čaputovú do prezidentského úradu: kde ste? Prečo nepočuť vás hlas na jej podporu?
„Progresívne Slovensko“ (PS) bolo úspešným na mestských a prezidentských voľbách. Potom sa im nedarilo. Pomýlili sa, vyberajúc si lídra, nahradivšieho ich zakladateľa. Urobili taktickú chybu, keď išli do parlamentných volieb spolu s inou stranou, kvôli čomu sa nedostali do Národnej rady majúc nie zlý výsledok. Teraz, keď ich nominantka potrebuje solidaritu, sú ticho. Je to ďalší omyl.
Okrem iných možností, PS má dosť zástupcov v miestnych orgánoch. Keby sa hlasnejšie vyjadrovali, bolo by ich ťažké ignorovať. Žiadna vláda si nemôže dovoliť nedávať pozor na pozíciu miestnej samosprávy.
Čl. 32 ústavy SR vyhlasuje: „Občania majú právo postaviť sa na odpor voči každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“. Pani prezidentka je dnes jediným orgánom, udržujúcim sa v rámci ústavy. V nej vidím šancu vyhnúť sa občianskemu konfliktu.