Nepríjemné (pretože sa to podobá na kloaku) slovo v názve ma pôvod od francúzskeho „claquer“ – tlieskať. Tak sa volali ľudí, najatý aby tlieskali alebo sa smiali v správnej chvíli počas divadelného predstavenia. Alebo naopak: pískali a dupali nohami, ak by niekto chcel, aby hra zlyhala.
Klaka vznikla ešte v starovekom Grécku a Ríme. V Európe bola najrozvinutejšia v 17. – 19. storočí. Vtedy fungovali špeciálne agentúry, poskytujúce služby profesionálnych „klakerov“. Títo sa živili len tak, že chodili do teátrov a predstierali tam spokojnosť alebo nevôľu. Divadelní manažéri, autori a jednotliví herci im nútene platili za úspech. Ak odmietli zaplatiť, mali problémy.
V 20. storočí tento jav takmer vymizol. Ale klaka nezmizla, len sa presťahovala z divadiel do politiky. Zistilo sa, že starovekí Gréci objavili účinnú politickú technológiu. Americký vedec Robert Cialdini ju nazval „sociálny dôkaz („Influence: Science and practice“. 1984).
Ak nič nevieme o činnosti nejakého ministra, ale dav na námestiach vykrikuje, že je zlý, tak si myslíme, že títo ľudia to asi vedia lepšie. Je to „sociálny dôkaz“, a iný ani nepotrebujeme. Nie každý má stabilný postoj k otázkam, ktoré sa ho priamo netýkajú. Dá sa mnohým vnútiť cudzí hodnotenia a úsudky a tak zmanipulovať verejnú mienku.
Na to je dobra klaka. Zdalo by sa, že médií a sociálnych sietí je dosť na to, aby kohokoľvek o čomkoľvek presvedčili, no naživo to stále pôsobí lepšie. Aby bol dav dirigovaný, stačí neveľká skupina profesionálnych „klakerov“, naučených, čo a kedy majú robiť. Ako poznamenal slávny francúzsky psychológ Gustave Le Bon: „Ten, kto vie oklamať dav, ľahko sa stane jeho vládcom“ („Psychologie des foules“, 1895).
Takže radšej sa neponáhľajme uveriť tomu, čo spolu vykrikujú ľudia na námestiach. Skôr naopak: ak niečo zborovo vykrikujú, je to znak prítomnosti klaki. A samozrejme tých, ktorí ju najali a ťažia z toho, čo sa deje.