V roku 1844 skupina tkáčov z anglického mesta Rochdale, nespokojná s cenami a kvalitou potravín v továrenskom obchode, vyzbierala posledné peniaze, najala si voz a kone a poslala zástupcov do dediny aby nakúpili všetko potrebné priamo od roľníkov. Efekt bol ohromujúci – lacno zabezpečili jedlo sebe a svojim rodinám na pár mesiacov vopred. Tak vzniklo prvé spotrebiteľské družstvo (kooperativa).
Mimochodom: v domácich zdrojoch sa reprodukuje informácia, že prvú v Európe a v svete kooperativu založil náš krajan Samuel Jurkovič. Ale ten slávny muž vytvoril svoj „Spolek Gazdovský“ trochu neskôr, v roku 1845, a asi už podľa anglického vzoru.
Skúsenosti z Rochdelu sa veľmi rýchlo rozšírili do celého sveta. Robotníkov prilákala možnosť zlepšiť si život bez konfliktov s majiteľmi podnikov, štrajkov a revolúcií. Koncom 19. st. mali spotrebiteľské družstvá už milióny členov. Ich rozvoj prinútil kapitalistov zastaviť prax vnucovania svojim pracovníkom tovarov z továrenských obchodov za premrštené ceny. Bolo to dôležité víťazstvo pracujúceho ľudu. Jediní, ktorým sa to nepáčilo, boli… marxisti a radikálni revolucionári, ktorí to považovali za trik buržoázie, odvádzajúci proletárov od triedneho boja.
Družstevné hnutie si však vyvíjalo vlastnú teóriu – kooperatívny socializmus. Jeho základom je predstava, že činnosťou, schopnou spojiť ľudí a zlepšiť ich život, nie je výroba (ako to tvrdili marxisti), ale spotreba! Len do tejto aktivity sa zapájajú všetci bez výnimky! Iba spotreba určuje kvalitu života! Len ona riadi výrobu, keďže nikto nevyrába nič, čo nikto nepotrebuje! Skutočná nadvláda spotreby…
Ideológovia tohto trendu videli v kooperatívnych spolkoch cestu k spravodlivej spoločnosti, ktorá sa podľa nich dala dosiahnuť bez akejkoľvek sociálnej revolúcie – jednoducho konzumáciou. Samozrejme, marxisti to rázne popierali a považovali kooperatívne hnutie za nebezpečného politického nepriateľa. Ukázalo sa však, že ich obavy boli prehnané. Družstevný socializmus nemal politický úspech – hnutie bolo hoci veľmi masové, ale príliš amorfné na to, aby bojovalo o moc.
Začiatkom 20. st. svet vstúpil do obdobia revolúcií, v Rusku zvíťazili prívrženci marxizmu. Ale ich vodca Vladimír Lenin v jednom z posledných článkov („O kooperácii“, 1923) úplne nečakane zopakoval myšlienky družstevných teoretikov a dokonca nazval spoločnosť, ktorú by rád videl v Rusku, systémom civilizovaných kooperátorov…
To spôsobilo rozruch vo vedení boľševikov. Lenin sa už ochorel a nepodieľal sa na vedení krajiny a strany, ale jeho autorita zostala vysoká. Jeho kolegovia považovali článok za ovocie chorej mysle. Diskutovalo sa aj o návrhu vydať noviny s jeho textom v jednom výtlačku, aby neznepokojiť „vodcu svetového proletariátu“. Voči tomu bol článok nakoniec normálne publikovaný, ale ignorovaný pre všetky praktické účely.
Zdalo sa, že ľudstvo sa už nikdy nedozvie, ako môže vyzerať spoločenský systém, organizovaný okolo spotreby. Ale v roku 1970 Jean Baudrillard zaznamenal vznik „konzumnej spoločnosti“, ktorá sa rozvíja až dodnes. V dôsledku toho sa niektoré myšlienky kooperatívnych socialistov už nezdajú také zvláštne. Dominancia spotreby sa stala skutočnosťou.
Bez ohľadu na to, či sa nám to páči, konzumácia je v našom živote čoraz dôležitejšia a účasť vo výrobe ustupuje do pozadia. Ekonómovia a sociológovia predpovedajú, že práca v budúcnosti vôbec nebude povinnou podmienkou ľudskej existencie. Spotreba však nikam nezmizne, a ak ju chápeme široko, vrátane asimilácie vedomostí ako aj duchovných a kultúrnych hodnôt, bude predstavovať hlavný obsah bežného života.
No čo sa stane s politikou? Akú podobu bude mať politický systém konzumnej spoločnosti? Neuvidia naše deti a vnúčatá, ako si vo voľbách konkurujú spolky, zložené z klientov Lidla a Billy? Alebo ako strana milovníkov piva (také už existujú v Rakúsku, Poľsku a Rusku) zabojuje o miesta v parlamente so zväzom fanúšikov vína? Či voľby nahradí sčítanie zákazníkov v obchodných centrách? Hoci nám to dnes pripadá ako vtip, to by bol logický dôsledok spájania ľudí podľa kritéria spotreby.