Tento slogan sa preslávil počas občianskej vojny v Španielsku v rokoch 1936-39. Vtedy sa tamojšie ľavica a republikáni postavili proti rebelom generála Franca a hrdo vyhlásili, že ich nevpustia do Madridu. Hoci títo nakoniec zvíťazili («Hemos pasado» – „A predsa sme prešli“ – posmešne odvetil potom generál), slogan sa na dlhý čas stal symbolom antifašistického hnutia. A to napriek tomu, že nebol uskutočnený.
V detstve sme s priateľmi o fašistoch vedeli iba to, že sú hadí a darebáci. Preto sme tak nazývali každého, kto sa nám nepáčil, hoci aj nemal s fašizmom nič spoločné. Niektorí domáci „obyčajní“ politici a ich spojenci mi pripomínajú vtedajších kamarátov. Nevedia (alebo nechcú vedieť), čo to je fašizmus a používajú toto slovo ako urážlivú prezývku. Bojujú proti tým, ktorí určite neprejdú – lebo neexistujú.
Vedci navrhli doslova stovky definícií fašizmu. Ich zhrnutie vyzerá takto: totalitná ideológia a prax na základe nacizmu – extrémneho nacionalizmu a rasizmu za predpokladu, že vlastný národ a rasa sú nadradené nad ostatnými. Ak nie sú tieto dva povinné atribúty – totalita a nacizmus – nie je oprávnené hovoriť o fašizme.
Nepočul som od nikoho na Slovensku, že Boh povýšil náš národ nad všetky iné a tieto vytvoril len na to, aby nám slúžili. Bolo smiešne čítať v niektorých médiách, že počas pandémie to fašisti bojovali proti lockdownom a obmedzeniam osobnej slobody: preboha, fašisti za slobodu!? To znie ako vegáni za rezne!
Nedávno generálny prokurátor odmietol návrh na zákaz politickej strany, ktorú niektorí považujú za fašistickú. Uviedol na to presvedčivý argument: táto strana nemá úmysel ani spôsobilosť aby ohrozila ústavný poriadok. ¡No pasarán! Neprejdú! Pretože nikam nejdú. A nejdú preto, že to nie sú žiadny fašisti.
Ale domáca politická myšlienka sa na tom nezastavila a zrodila sa ďalší divný koncept: je hanebné hlasovať spolu s imaginárnymi „fašistami“. To je nové slovo v politike: nevadí to, čo podporuješ alebo čomu odporuješ, ale vadí to, s kým hlasuješ rovnako.
V rámcoch tejto logiky, keby sa liberáli postavili k potratom, konzervatívci by museli hlasovať za neobmedzené aborty, len aby neboli so svojimi súpermi na jednej strane barikád. Znie to úplne hlúpo. Tak prečo sa to stále opakuje ako zaklínadlo, aby si nikto netrúfal v niečom súhlasiť s tými, ktorí, ako už sme zistili, vôbec nie sú fašisti?
Ak sa vaše záujmy v niečom zhodovali so zámermi oponentov, neznamená to, že ste sa stali priateľmi a rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. „Politika je umením možného“ – zaznamenal kedysi „železný kancelár“ Otto von Bismarck. Jeden z významov tohto zmysluplného vyhlásenia je v tom, že treba používať každú skutočnú príležitosť na dosiahnutie svojich cieľov. Vladimír Lenin raz povedal: dá sa hrať aj s diablom, ak si si istý, že vyhráš (mimochodom: podľa niektorých zdrojov naozaj raz hral šachy s mladým Adolfom Hitlerom vo viedenskej kaviarne v roku 1909).
Ešte jeden imaginárny nepriateľ, proti ktorému odvážne bojujú naši „obyčajní“, je mafia. Tak bezdôvodne nazývajú politických súperov, prirovnajúc ich k najhorším zločincom. Ale zase nechápu alebo ignorujú pôvodný význam tohto pojmu, spojeného s úplne konkrétnym javom.
Pravá mafia vznikla na Sicílii v strede 19 st.: potom sa rozšírila do Ameriky počas masovej emigrácii Talianov do Nového sveta. Pritom zachránila svoje základné črty: etnickú homogenitu, organizovanosť a koordináciu, hierarchiu a disciplínu, povinnosť riadiť sa vnútornými pravidlami a zásadami.
Neskoršie novinári nazvali mafiou aj iné etnické kriminálne skupiny, jej v niečom podobné. Takže sa začali používať pojmy: albánska, arménska alebo ruská mafia atď, hoci žiadna z nich nemá celú škálu vlastností, charakteristických pre ich „autentických“ sicílskych kolegov. Ale vo všetkých prípadoch sú to uzatvorene etnické skupiny, v ktorých sa nemôže zúčastniť ktokoľvek.
Mame niečo podobne na Slovensku? K akému spoločnému etniku patria tí, koho stále obviňujú z korupcie? Akými zásadami sa riadia? Ako plnia zákon omerty? Akú majú organizačnú štruktúru? Každému by malo byť jasné, že nič podobné mafie ani zďaleka nemáme a nemôžeme mať.
Tak načo „obyčajní“ používajú tieto neadekvátne výrazy? Lexika hollywoodskych filmov je pre nich asi zrozumiteľnejšia ako normálny jazyk. Myslia si že tak lepšie presvedčia voličov, že títo sú vo vážnom ohrození kvôli fašistom a mafii a existuje len jedna sila, schopná sa postaviť týmto monštrám. Samozrejme to sú naši „obyčajní“ spoluobčania.
Boj proti imaginárnym príšerám sa im darí lepšie ako proti reálnym ohrozeniam. Keď vznikol skutočný problém – pandémia – zlyhali a urobili všetky chyby, ktoré si sa dalo premyslieť. Keď vypukol ozbrojený konflikt na Ukrajine, pokračovali v bezhlavých činoch.
Nemajú úspechy a preto len môžu aj ďalej strašiť ľudí fašistami a mafiou. Jeden krát sa takým smerom dostali do vlády a chcú to zopakovať. Dúfam, že tentoraz ich fiktívni oponenti už nezachránia.