Nižšie uvedený text som napísal pre denník „Štandard“, s ktorým spolupracujem od jeho založenia. Nedávno toto médium niekoľkokrát zaútočilo na Jana Čarnogurského. Keď som pýtal kolegov, načo to robia, odpovedali, že je to sloboda prejavu. Chcel som, aby tam bol zverejnený aj iný pohľad na jeho aktivity a vyjadrenia.
Ale ukázalo sa, že táto sloboda neplatí pre každého. Redakčná rada „Štandardu“ odmietla, aby publikovala môj článok na obhajobu Čarnogurského. Preto ho ponukám čitateľom tohto blogu:
„Netrúfam si v ničom rovnať sa slávnemu Cicerovi, ale dal som tomuto textu názov v jeho štýle. To, čo sa deje teraz, je naozaj podobné starorímskym vášňam.
Keď je nablízku vojna, vnímanie ľudí sa mení, všetkých delia na priateľov a nepriateľov. V takom období je nebezpečné sa odlišovať od väčšiny. Každý, kto nepochoduje vo všeobecnej formácii, vyzerá pre ostatných prinajmenšom podozrivo.
Jedným z takých podozrivých je neočakávane vyhlásený spoluzakladateľ súčasného slovenského štátu a nášho demokratického systému Ján Čarnogurský. Oponenti ho obviňujú z proruskej propagandy a zo šírenia dezinformácií. Tvrdia, že nekriticky opakuje vyjadrenia Kremľa a týmto dezorientuje spoluobčanov.
Príklad od neho pochádzajúcej „dezinformácie“, ktorý bol uvedený v médiách, je to, že povedal: Krym bol pôvodne ruským, a len potom prešiel do Ukrajiny. Dobrý deň! To by mal vedieť aj školák! Nielen to: už som spomínal, že pôvodným právnym aktom, na základe ktorého k tomuto prechodu došlo, bola rezolúcia prezídia (ako sa vtedy volalo politbyro) ÚV KSSZ. Je smiešne, že dnešní antikomunisti trvajú na posvätnosti tohto rozhodnutia.
V relácii RTVS, ktorá vyvolala takú búrku, Čarnogurský hovoril o histórii problému, nie o jeho právnom posúdení. Preto tam aj chýbala zmienka o medzinárodnom práve – inak by bolo potrebné spomenúť aj Kosovo či anexiu východného Jeruzalema. Čarnogurský tiež hovoril o údajnom útoku na krymských aktivistov v roku 2014. Túto epizódu vtedy dosť preberala ruská televízia aj iné média. Vo vtedajších podmienkach to nevyzeralo neuveriteľne, ale nebolo možné to overiť. Aj keby sa to nestalo presne tak, ako to vysvetľovali média, zo strany Jána Čarnogurského by nešlo o úmyselnú dezinformáciu, ale o svedomitý omyl.
Ján Čarnogurský úprimne a otvorene hovorí to, čo považuje za pravdu, v čo verí. Rovnako, ako v „socialistickom“ období hovoril o ideách kresťanskej demokracie. Žiaľ, že niektorí z tých, kto vtedy spolu s ním bojovali za slobodu prejavu, teraz chcú, aby všetci mali iba jeden spoločný, „správny“ (podľa nich) názor. Keby sa vtedy takto správali, toto obdobie by trvalo až dodnes.
Dostali sme sa k veci, že súhlas s konaním Ruska na Ukrajine môže byť trestným činom aj v SR (https://plus.noviny.sk/664920-danko-blaha-belousovova-chmelar-ci-harabin-mozu-za-rusku-propagandu-dostat-10-az-25-rokov-vyjadrila-sa-expertka), aj v ČR (https://verejnazaloba.cz/nsz/informace-k-moznym-trestnepravnim-limitum-svobody-projevu-ve-vztahu-k-situaci-na-ukrajine/). Keď sa to uskutočni, bude to náznak novej totality. Osobne som proti akejkoľvek vojne, ale zároveň som proti tomu, aby ktokoľvek určoval a obmedzoval moje ako aj iných ľudí presvedčenia.
Nie som fanúšik ruského prezidenta a jeho politiky. Často nesúhlasím s Jánom Čarnogurským, ako aj on – so mnou. Ale nebudem kvôli tomu hlásať, že sa naše cesty rozišli – to nám nebráni aby sme navzájom rešpektovali naše postoje. Ešte raz pripomeniem Voltairov princíp: „Nesúhlasím s tým, čo vravíte, no dám svoj život, aby ste mali právo to povedať.“