Pred 40 rokmi sovietsky časopis „Nový svet“ („Новый мир», №1, 1980.) zverejnil novelu svojho vtedajšieho hlavného redaktora, známeho básnika a spisovateľa Sergeja Narovčatova (Сергей Сергeевич Наровчатов, 1919.-1981.) „Absolút“ («Абсолют»). Bola venovaná epizóde dejín 18 st., hoci som si neni istý, že naozaj mala dokumentárne zdroje. Ale jej význam bol (a je) širší ako len zaujímavý príbeh.
Poviedka sa začína tak, že ruská imperátorka („cárovná“) Katarína II., nazývaná Veľká (Екатери́на II (Екатери́на Алексе́евна; Екатери́на Вели́кая (od starogréc. Αἰκατερίνη – vždy čista), nar. Sophie Auguste Friederike von Anhalt-Zerbst-Dornburg, 1729. – 1796.) jedného dňa si vypočula správu hlavého náčelníka polície (Oberpolizeimejster) o nedávnych udalostiach. Bola tam aj informácia, že Hanseatický (Hanse – vplyvná obchodná únia európskych miest) obchodník, občan slobodného mesta Lübeck menom Korp, prijal do svojho skladu pašovaný tovar z anglickej lodi.
Imperátorka mala zlú náladu, bola rozptýlená, takmer nereagovala na slová policajného úradníka. Ale, keď ten skončil a už chcel odísť, neočakávane sa vyjadrila: „A Korpa velím preparovať a vypchať“.
Na krátky moment policajt až stratil reč. Myslel si, že ho už nič nemôže prekvapiť, ale ukázalo sa, že sa mýlil: aj pre tu krutú dobu to bolo príliš. Keď prišiel k rozumu, pokúsil sa namietať. No cárovná ho nechcela počúvať a tak sa nahnevala, že bol nútený od nej doslova utiecť.
Ale po úteku začal rozmýšľať, čo má robiť. Korp bol známy a vážený obchodník, slušný a pozitívny človek, a okrem toho cudzinec. Jeho priestupok nebol až taký ťažký a vôbec si nevyžadoval trest smrti, a ešte takou neuveriteľne strašnou –zvyčajne by za to iba uložili pokutu. Ale náčelník polície nemal takú autoritu, aby oponoval cisárovnej.
Preto prikázal Korpa zatknúť, aby zdôraznil, že už spĺňa cársku vôľu. Avšak predĺžil hľadanie východiska z nepríjemnej a nebezpečnej situácie. Poznal iba jedného človeka, schopného prehovoriť imperátorku. A rozhodol sa ísť za ním za radou a podporou.
Svetlejší knieža (jeho osobný titul!) Grigorij Poťomkin (Григорий Александрович Потемкин-Таврический, 1739.-1791.) bol najvplyvnejšou osobou toho obdobia. Čiastočne vďaka svojim vojnovým víťazstvám nad Turkami, v dôsledku ktorých pripojil Krym k Ruskej ríši. Čiastočne kvôli tomu že bol, ako tvrdia niektoré zdroje, tajomným (morganickým) manželom Kataríny II..
Ako sa to niekedy stáva, potomkovia si najlepšie pamätajú o ňom to, čo naozaj… nikdy neurobil – tzv. „potemkinovské dediny“ – stavby fiktívnych domovov, majúcich len falošné fasády, aby imitoval prosperitu na vidieku. V mnohých jazykoch tento výraz až doteraz znamená podvod s použitím falošných dôkazov. No vyzerá to tak, že to bola iba anekdota – v ničom podobnom sa knieža nezúčastnil.
Presne k tomuto mocnému mužovi prišiel rozčúlený policajt. Keď Poťomkin počul čo sa stalo, nemohol potlačiť rozhorčenie: „Ako je to možné?! Snažím sa nadviazať vzťahy s Európou, a tu niekto chce Hanseatickému obchodníkovi spôsobiť divoké represálie? Ako by nevznikol medzinárodný škandál!“ Svetlejší knieža okamžite odišiel do paláca k imperátorke.
A už od prahu jej začal nadávať:
„Ako to, matička, korešponduješ s Voltairom a Diderotom, a doma si dovoľuješ takéto ázijstvo?“ (Katarína si naozaj vymieňala listy s francúzskymi osvietencami, snažiac sa ukázať ako moderná a progresívna monarcha – Poťomkin dobre vedel, na aký gombík má zatlačiť).
„O čom to hovoríš, môj drahý knieža?“ – imperátorka zjavne nepochopila príčine jeho útoku…
„O čom? A čo ty zavelila urobiť s obchodníkom?“
„Akým obchodníkom?“ – cisárovná bola stále v nevedomosti…
„Tak tým Hanseatickym, Korpom!!“ – Poťomkina ešte viac nahnevalo to, že si ani nepamätala, čo urobila…
Ale za chvíľu si to Katarína všimla. A začala sa smiať až do sĺz. Svetlejší knieža pozeral na ňu úplne nechápajúce.
„Myslíš si že je to smiešne – preparovať a vypchať človeka?“
Len za niekoľko minút, s veľkými ťažkosťami prekonajúc útoky smiechu, Katarína zvládla mu všetko vysvetliť.
Ráno sa dozvedela, že zdochol jej obľúbený psík… Korp. Tak sa volal, preto že jej bol darovaný tým istým obchodníkom! Kvôli tomu bola smutná a zle počúvala Oberpolizeimejstera. Mala v hlave iba psíka a preto velila policajtovi aby vybavil jeho vypchanie. A ten nič nevedel o psíkovi a myslel len na obchodníka, čo bolo dôvodom nedorozumenia.
Teraz sa dlho smiali spolu. Naozaj to bolo smiešne – ale, nebyť vytrvalosti policajného náčelníka a zásahu Poťomkina, koniec by bol úplne tragický…
Keď sa veselie skončilo, imperátorka povedala: „Tak sa musím ospravedlniť Korpovi za omyl! Napíšem mu!“
„Čo!?“ – Poťomkin až vyskočil zo stoličky. – „Nesmieš to robiť, matička! Ty si Moc, ty si Absolút! Veľmoc sa nikdy v ničom nemýli a neospravedlňuje sa nikomu! Nech on sa modli za milosť, a ty mu ju udelíš! A nech tí bude vďačný, že ešte žije!“
Nepochybujem, že celý príbeh, ktorý som tu v kocke načrtol, bol napísaný výlučne v záujme týchto posledných slov. Monarchia v Rusku, ako aj v mnohých iných krajinách, bola absolútnou. Okrem Boha, nikto nebol vyššie ako cár – ani právo, ani súd, ani verejnosť. Nemusel konať v súhlase so zákonmi – to jeho vôľa bola zákonom.
No sovietska vláda vtedy tiež bola Absolútom! V roku 1980., keď Narovčatov to napísal, tiež by stačilo jediné slovo (alebo jeden omyl) štátnych činiteľov, aby riešili osud kohokoľvek. Čitatelia to dobre chápali, preto uvideli v novele paralelu so známou im realitou a maskovaný protest.
Vtedy najodvážnejší diskutujúci v tomto ohľade citovali britského historika a politika 19. st. Johna Actona (lord John Emerich Edward Dalberg-Acton, 1st Baron Acton, 1834.-1902): „Moc často korumpuje, a absolútna moc korumpuje absolútne“ („Power tends to corrupt, and absolute power corrupts absolutely“, – https://history.hanover.edu/courses/excerpts/165acton.html). To znelo úplne aktuálne a takmer vyzývavo (hoci Acton mal na mysli len moc pápežov).
Autor novely vôbec nebol disident – opačne, mal reputáciu lojálneho „ideologického pracovníka“. Avšak v tom čase sovietska inteligencia už cítila, že komunistický Absolút obmedzuje jej tvorivý potenciál. Mali počkať ešte 5 rokov, kým Michail Gorbačov (Михаил Сергеевич Горбачев) urobil prvé kroky k slobode, demokracii a právnemu štátu (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/468482/perestrojka-uvahy-svedka.html).
Ale… ak sovietsky Absolút prestal byť strašiakom, rýchlo sa rozpadol a skrachoval. Presne to isté sa uskutočnilo ešte pred 70 rokmi s ruskou monarchiou – nemohla existovať, keď bola obmedzená zákonmi a zastupiteľskými orgánmi. V obidvoch prípadoch došlo po kolapse k veľkému chaosu.
Môže byť, že sme vtedy nesprávne pochopili podstatu novely Narovčatova? A nebola to vôbec výzva na humanizáciu spoločnosti, ale varovanie pred nebezpečenstvom tohto smeru? A upozornenie, že skutočná moc nemôže byť inou, ako neľudskí a zlovestný Absolút…
Nechcem tomu uveriť. Preto preferujem anarchistický model organizácie spoločnosti, ktorý predpokladá „poriadok bez nadvlády“ (https://program2.blog.pravda.sk/2020/06/27/svajciarska-anarchia/).