S takouto dilemou sa dnes neočakávané stretli demokratické spoločnosti. Pred tým stovky rokov inšpirovala početné národné-oslobodzovacie a revolučné hnutia, pre zástancov ktorých bolo absolútne jasné: život bez slobody nie je žiadna vzácnosť. Ten prístup mal viditeľný vplyv na tvár súčasného sveta.
Ako prvý túto formuláciu použil asi Patrick Henry (1736.- 1799.). V roku 1775. v parlamente amerického štátu Virgínia predniesol vetu, ktorá ho preslávila: „Dajte mi slobodu alebo dajte mi smrť“ („…give me liberty or give me death“ – https://academyatthelakes.org/wp-content/uploads/2016/02/PatrickHenryGiveMeLibertyAddressExcerptsFinal-rev-1-25-16.pdf.). Mimochodom: sám bol celý život… majiteľom otrokov.
„Sloboda alebo smrť“- znelo to v mnohých jazykoch. „Ελευθερία ή θάνατος“ – pod týmto heslom Gréci bojovali proti Osmanskej ríši v rokoch 1821.- 1832. „Independência ou Morte“ – slogan bojovníkov za nezávislosť Brazílie (1821. – 1824.). «Viaţă-n libertate ori moarte!» – veta z hymny Rumunska “Zobudí sa, Rumun“ („Deșteaptă-te, române!“), vytvoreného počas hnutia za zjednotenie tej krajiny v 18.-19. st.. Tento zoznám by mohol pokračovať ďalej a ďalej…
Vďaka odhodlanosti tých, ktorí išli na smrť za slobodu, vznikli moderné demokracie. Osobná, ekonomická, politická a duchovná sloboda sa tam stala samozrejmosťou. Nemusíme za ňu bojovať a obetovať životy – rodíme sa s ňou. Preto už nepozeráme na ňu ako na najväčšiu cennosť.
Čo sa týka života, jeho cena naopak stúpla. Rast spoločenského bohatstva viedol k humanizácii sociálnych vzťahov. Ľudský život sa stal absolútnou hodnotou. Obetovať ho pre vlasť, pre náboženstvo, pre štátnu nezávislosť alebo slobodu dnes vyzerá ako nejaký anachronizmus alebo zbytočný radikalizmus – verejná mienka už neakceptuje a nepodporuje takéto správanie.
Práve tu sme sa stretli s pandémiou. Terajšia generácia prvýkrát čelí priamemu ohrozeniu svojho života. Orgány skoro všetkých demokratických štátov, bez ohľadu na svoju politickú a stranícku orientáciu, takmer reflexívne odreagovali na túto výzvu obmedzeniami slobody spoluobčanov.
Teraz máme zrušené alebo limitované práva pohybu, hospodárskej činnosti, a zhromažďovania (čo sa vlastne týka aj politickej, aj duchovnej slobody). V iných podmienkach akékoľvek zasahovanie do ktorejkoľvek z týchto slobôd by spôsobilo búrku hnevu a rozhorčenia. Ale doteraz otvorene protestovali iba vybrané marginálne skupiny (https://svet.sme.sk/c/22386163/covid-19-koronavirus-pandemia-donald-trump-usa-protesty-michigan.html). Úrady skoro všade dostali pochopenie a podporu verejnosti, v najhoršom prípade – jej ľahostajnosť.
Sociológovia sa opýtali 17 tis. ľudí v 18 krajinách, či súhlasia s ohraničeniami voľnosti pre porazenie vírusu. V marci súhlasilo 75 percent, v apríli už 81 (https://www.rbc.ru/society/20/04/2020/5e9c96ea9a7947f4e73dfc89?from=from_main)!
Existujú veľmi rozličné pohľady na to, do akej miery sú rozumné a efektívne reštriktívne opatrenia, prijaté vo väčšine krajín. Ale, nezávisle od toho, ľudia jednoducho sa zmierili so stratou voľnosti, za ktorú storočia bojovali ich predkovia.
Pre väčšinu našich súčasníkov hodnota života ďaleko prevyšuje ich túžbu po slobode. Zomrieť slobodným už nie je ideálom a vzorom pre všetkých. Dnešný hrdina je človek, ktorý nosí rúško, často si umýva ruky a nikam nechodí bez povolenia – voláme ho „zodpovedným občanom“.
V posledných dňoch častejšie znejú návrhy uľaviť alebo vôbec zrušiť zákazy na rôzne hospodárske činnosti. V USA, kde je epidémia najväčšia, to podporili aj prezident, aj niektoré miestne orgány, taktiež aspoň časť verejnosti (https://www.foxnews.com/us/protests-rallies-states-call-for-end-coronavirus-stay-at-home-orders). Aj na Slovensku sa začalo znižovanie obmedzení.
Napriek tomu sa nenechajte oklamať – to všetko je určené nie túžbou po slobode, no výlučne ekonomickým imperatívom. Zostavené hospodárenie je plné väčších hrozieb, ako obavy z nákazy. Nová dilema, generovaná reštriktívnymi opatreniami, znie tak: byť živým a chudobným, alebo zarábať peniaze s rizikom o život. Nie je ťažké predpovedať, čo si ľudia vyberú – a vôbec nie z lásky k voľnosti.
Ako vidíme, v hierarchii našich hodnôt uspokojenie materiálnych potrieb je na vyššej úrovni ako život a sloboda. Nie je to veľké prekvapenie – ešte v roku 1976. Erich Fromm (Erich Seligmann Fromm, 1900.- 1980.) v knihe „Vlastniť alebo Byť? („To Have or to Be?“) zaznamenal že práve konzumácia určí mentalitu modernej osobnosti.
V roku 1917. rusky básnik Velimir (Velemir) Chlebnikov (Велимир Хлебников, Виктор Владимирович Хлебников, 1885.- 1922.) napísal prorocké slová: „Sloboda prichádza nahá“ („Свобода приходит нагая…” – http://www.stihi-xix-xx-vekov.ru/hlebnikov69.html). Voľnosť naozaj negarantuje prosperitu – skôr naopak, prielom k nej môže spôsobiť citlivý, hoci dočasný, ekonomicky pokles. Je tu ešte jeden dôvod sa o ňu nesnažiť.
Takže asi už čoskoro zase budú možné hospodárske aktivity a zase dá sa zarábať. Čo sa týka iných obmedzení, obavám sa že štátne orgány ich budú chcieť udržať čo najdlhšie – aby si uchránili viac možností kontrolovať obyvateľstvo (https://program2.blog.pravda.sk/2020/03/28/prekrasny-novy-svet/). A prečo vlastne nie, keď nikto nie je proti?
Tak čo, už sme definitívne stratili chuť na voľnosť? Vyššie spomínaný Fromm v knihe s charakteristickým názvom „Strach zo slobody“ („Escape from Freedom“. 1940.) konštatoval že súčasný život „robí slobodu neznesiteľnou záťažou“ („makes freedom an unbearable burden“). Preto dovoľujeme iným ľudom (úradníkom, zamestnávateľom a ďalším „šéfoviam“) určovať naše správanie a dokonca aj osudy.
Koncom 20 st. sa skončila konfrontácia medzi dvoma sociálno-ekonomickými systémami, z ktorých jedna bola takmer oficiálne nazývaná „slobodný svet“. Ruský vedec Leonid Alkchimov (Леонид Дмитриевич Алхимов) si správne všimol že odtiaľ sa oveľa menej obraciame na kritérium voľnosti ako na charakteristiku existujúcich spoločností. Je paradoxné že k tomu viedlo práve víťazstvo ideí „slobodného sveta“.
Keby sloboda naozaj stratila atraktivitu, bola by to obrovská smola pre celé ľudstvo. Zmizol by jeden zo stimulov progresu, doteraz zabezpečujúci pokrok k spravodlivejšej, otvorenejšej a tvorivejšej spoločnosti a osobnému rozvoju jej členov.
Ale, ako sa hovorí, sloboda je ako vzduch: kým ju máš, tak ju necítiš, no keď ti chýba, nezvládneš bez nej prežiť. Z histórie vieme že v kľudnejších dobách nadšenci voľnosti, schopní ísť pre ňu aj na smrť, obyčajne boli marginálnou menšinou. Iba zriedkavo, počas sociálnych turbulencií, pod tlakom nespravodlivých a nezmyselných obmedzení, potreba slobody za každú cenu zachytávala masy. Vtedy aj nastávali spoločenské otrasy a veľké revolúcie.
Bohužiaľ dôsledky takýchto otrasov sú ťažko predpovedateľné. Preto neodporúčam vládam a úradníkom ísť príliš ďaleko, ohraničujúc slobodu – to, čo sa z toho môže prísť, nemusí nikoho potešiť.