Vasil Lipitsky

Mnohí autori už vážne naznačili že po pandémii svet nebude rovnaký ako predtým. Ale aký bude? Ako sa bude líšiť od terajšieho? Nepoznáme budúcnosť, môžeme iba predpokladať, čo sa stane na základe súčasných trendov…

Idea neustáleho progresu nás naučila očakávať že každá nová etapa vo vývoji ľudstva by mala byť lepšia, ako tá predchádzajúca. V roku 1932. anglický spisovateľ Aldous Huxley (Aldous Leonard Huxley, 1894.-1963.) skúsil zničiť túto ilúziu. Jeho antiutopický satirický román „Prekrásny nový svet“ („Brave New World“ – vydaný aj v slovenčine v roku 2015), napriek svojmu názvu, maľoval obraz  budúcnosti, v ktorej by nikto z nás nechcel žiť.

Opakujúc ten Huxleyeho názov v hlavičke svojho textu, chcem dopredu povedať že nečakám nič dobré od možných zmien.

Pandémia už od začiatku ukázala ako jednoducho sa dajú zrušiť obvyklé podmienky nášho života. Obávajúc sa nákazy, občania nielen totalitných, ale aj úplne demokratických štátov ľahko súhlasili s obmedzeniami svojich základných práv a slobôd aj zasahovaním do ich súkromia. Žiadne protesty – naopak, hnev obyvateľstva je nacielený proti tým, ktorí nespĺňajú tieto obmedzenia…

Nie je to zlatý sen niektorých svetových lídrov a vlád? A či neskúsia používať túto osvedčenú technológiu aj v iných prípadoch? Na to nepotrebujú reálne ohrozenie – stačí, ak o tom varujú médiá. Bohu chvála, aj dnes väčšina ľudí vie o epidémii iba to, čo povedali v TV, rozhlase a tlači – preto ju už menujú „médiadémia“.

Nemyslím si že terajšie ohrozenie je fiktívne. Ale, keby to aj bolo tak, nemali by sme šancu sa to dozvedieť. V princípe, keď v budúcnosti niekto bude chcieť obmedziť občianske práva a slobody, pravý vírus nepotrebuje – mu stačí mať pod kontrolou média a manipulovať s danou informáciou.

To môže dovoliť vládam kedykoľvek zastavovať aktivity obyvateľstva, ktorí sú nepriaznivé pre nich. George Orwell (pravé meno Eric Arthur Blair, 1903.- 1950.) v známom románe-antiutópii «1984» („Nineteen Eighty-Four“, 1949.) kedysi ponúkol na tieto ciele trvalú vojnu proti neurčitému protivníkovi. Ale neviditeľná a nepostrehnuteľná hrozba nákazy je oveľa účinnejšia… aj lacnejšia…

Existuje iba jedna nevýhoda – tváre v rúškach sú menej rozpoznateľné systémami na ich identifikáciu (Automated Suspect Identification System atď.). Preto, napríklad, počas študentských protestov v Hongkongu úradníci zakázali ich nosenie. Toto je však vyvážené inými príležitosťami na sledovanie spoluobčanov.

To, čo vidíme v podmienkach dobrovoľnej (a nielen) karantény, uzavretia miest, kde sa ľudia zvyčajne stretávali, možno nazvať digitalizáciou vzťahov. Aj predtým tento trend stúpal, a psychológovia varovali pred jeho nežiadúcimi následkami. Teraz nie je čas na psychológiu – v podmienkach izolácie telefonáty, sociálne siete, e-mail, messengeri zostávajú jediným prístupným spôsobom medziľudskej komunikácie. Tento zvyk sa pravdepodobne zakorení a bude aj naďalej rásť.

Pre spravodajské služby celého sveta sa to podobá na Vianoce. Už žiadna naša myšlienka alebo hodnotenie, žiaden kontakt, žiadny pohyb nezostanú tajné. Porušovateľov karantény už hľadajú podľa premiesťovania ich mobilov – a telefónni operátori ochotne poskytujú tieto informácie orgánom (v SR už je to schválene parlamentom – https://domov.sme.sk/c/22368107/urad-verejneho-zdravotnictva-bude-mat-pristup-k-udajom-operatorov.html?ref=trz). Posledné udalosti na Slovensku ukazujú, ako je ľahké odhaliť akékoľvek elektronické tajomstvá („Threema“) atď.

Okrem toho distančná práca a vzdelávanie otvárajú podobné možnosti aj, napríklad, zamestnávateľom, ktorí, podľa niektorých pozorovaní, kontrolujú svojich podriadených, pracujúcich doma, omnoho prísnejšie, ako keby tí sedeli v kancelárii.

Asi sa v „prekrásnom novom svete“ priestor na osobný život a súkromie zúži ešte viac (pozeraj o tom: https://www.noveslovo.sk/c/Sagrenova_koza_sukromia). Orwellov „Veľký brat“ („Big Brother“) naozaj príde do každej domácnosti.

Ekonomika tiež nezostane nezmenená. Teraz sa veľa rokuje o potenciálnej kríze a jej možných výsledkoch (napríklad: https://www.etrend.sk/ekonomika/cierna-labut-sa-vratila-hrozi-najvacsou-ekonomickou-krizou-nasej-doby.html?itm_site=etrend&itm_template=homepage&itm_area=homepage&itm_module=topbox&itm_position=1). Tu dám pozor len na jeden aspekt.

Prvou obeťou hospodárskej krízy je malé podnikanie. Tisíce reštaurácií, klubov, kaderníctiev, kozmetických salónov atď. je uzavretých na dobu neurčitú. Koľko z nich sa znova otvorí po troch mesiacoch, alebo po polroku? Vlastníci takýchto inštitúcií zvyčajne nemajú veľké finančné rezervy, žijú podľa toho, čo sa podarí zarobiť. Dnes nemôžeme ísť do obľúbenej kaviarni – nezmôžeme aj potom, po pandémii, pretože jej majiteľ už asi nezvládne reštartovať svoj business.

Ale dopyt na podobné služby nezmizne. Preto je pravdepodobné že malé podniky budú nahradené veľkými korporáciami, ktoré určite jednoduchšie prežijú krízu. Bude viac reťazcov zo štandardnými úsluhami, bude viac vplyvu oligarchov a monopolov. Vrstva ekonomicky samostatných občanov sa preriedi, ak vôbec nezmizne. Spoločnosť, kde každý je zamestnancom korporácií alebo štátu (ktorý je sám o sebe špecifická korporácia) a je od nich závislý, nemôže byť slobodným.

V „prekrásnom“ svete Huxleyeho je jedna dôležitá vlastnosť – všetci jeho obyvatelia zomierajú v 60 rokov. Nie, nikto ich nezabíja, nič antihumáneho… Len tam každý používa doping (fantasticky), zabezpečujúci pracovnú kapacitu a stále dobrú náladu, ale… limitujúci dĺžku života. Preto spoločnosť a rodiny sa nemajú starať o tých, ktorí to už nemôžu robiť sami.

Pripomína vám to niečo? Koronavírus sa ukázal ako relatívne bezpečný pre ľudí v produktívnom veku a často smrteľný pre seniorov. Nie som si istý že nikoho nenapadne využiť túto okolnosť, aby sa znížila záťaž pre dôchodkový systém. Vo vyspelých krajinách dĺžka života stúpa, populácia starne. Ekonómovia a demografi varujú, že už v skorej budúcnosti nebude stačiť pracujúcich ľudí, aby živili všetkých dôchodcov. A tu sama príroda ponúka „jednoduché“ rozhodnutie…

Samozrejme, je to absolútne neprijateľné v rámci súčasnej morálky. Okrem toho v mnohých krajinách práve starší ľudia sú na čele štátov a korporácií – pozrite sa, napríklad, na súčasných kandidátov na prezidentstvo USA. Ale všetko sa mení, aj morálka nie je výnimkou. Oficiálne odporučenie deťom a vnukom počas epidémii nenavštevovať starších členov rodiny tiež nie je v súlade s rodinnou tradíciou. Antiutopia Huxleyeho v tomto sa ukazuje byť hrozivo blízko od reality…

„Nový“ postepidemický svet môže priniesť ešte jedno nepríjemné prekvapenie. Koniec 20 – začiatok 21 st. prešiel pod znakom globalizácie. Voľný pohyb ľudí a tovarov <sa stal skôr pravidlom, ako výnimkou, štátne hranice prestali byť nepreniknuteľné…

Rýchlosť, s ktorou sa štáty, vrátane EU, zatvorili kvôli pandémii, naznačuje, že tá nebola jediným dôvodom. Z pohľadu šírenia vírusu, tieto opatrenia mali aspoň nejaký zmysel iba kým ten ešte neprenikol do krajiny – ale podobné rozhodnutia neboli urobené preventívne. Ich reálny cieľ – uchrániť svoje zásoby a zdroje pred susedmi a konať úplne samostatne, nepozerajúc na ostatných.

Úradníci EU vyzerajú byť zmätený a ich prejavy stratili zostatky konkrétnosti (ktorá aj predtým im chýbala) – predmety ich kompetencie viditeľné vyplývajú z ich rúk. Je očividné že nebude jednoduché navrátiť predchádzajúci stav – experti už hlásia koniec obdobia integrácie a globalizácie.

„Prekrásny nový svet“ asi nebude taký otvorený, ako starý – hrozba infekcií (reálnych, alebo vymyslených) sa môže stať jeho dominantou. Je jasné – čím dlhšie bude trvať terajšia pandémia (niektorí vedci sľubujú že hnusný vírus ešte dlho nezmizne), tým viac pravdepodobnejšie budú jeho vyššie uvedené vlastnosti.