Opustil nás Jurij Lužkov (Юрий Михайлович Лужков, 1936 — 2019), primátor Moskvy od 1992 do 2010 (až 18 rokov!), známy politik, zanechavší stopu v modernej histórii Ruska. Zomrel po operácii srdca, nezobudil sa po anestézii. Nie každý v jeho veku pôjde na taký nebezpečný chirurgický zákrok – ale on bol bojovník a rozhodol sa ísť do toho rizika aby si zlepšil zdravie a žil oveľa dlhšie. To sa nepodarilo.
Kariéra Lužkova sa začala počas búrlivých politických udalostí v Rusku. Najskôr sa však vyhýbal politike a sa považoval iba za manažéra. Jeho hospodárenie bolo úspešné – Moskva sa cez tieto roky stala krajšou a komfortnejšou. Spravovať obrovské mesto (12,6 miliónov obyvateľov) je dosť komplikované a nie vždy je reálne robiť to, čo sa páči všetkým. Lužkova často vinili zo svojvoľného konania a korupcie, no nikto to nikdy nevedel dokázať.
Na jeseň 1993. Lužkov bezpodmienečne podporil štátny prevrat, uskutočnený vtedajším prezidentom Borisom Jeľcinom (Борис Ельцин, 1931 – 2007) (https://www.noveslovo.sk/c/Dvadsatpat_rokov_od_statneho_prevratu_v_Rusku). Použil na to všetky možnosti a zdroje megalopolisu, čo sa v určitej miere stalo rozhodujúcim. V tej dobe som bol do slova na druhej strane barikády a dlho som sa pozeral na Lužkova ako na osobného nepriateľa.
Ale divná logika politického procesu ma priviedla do toho že za 5 rokov sme sa stali spojencami. V roku 1998 založil Lužkov verejnú organizáciu „Vlasť“, do ktorej sa pripojila aj moja strana. Spolupráca bola produktívnou, „Vlasť“ sa rýchlo stala reálnou politickou silou. Lužkov dostal podporu lídrov iných ruských regiónov a vyzeral ako najvplyvnejší aj najperspektívnejší ruský politik.
No Jelcinov tím mal iné plány. Už čoskoro sa začala operácia „nástupca“ – povýšenie Vladimíra Putina (Владимир Путин). Lužkov neodvážil sa čeliť Kremľu a postupne obmedzil svoje politické ambície.
V roku 2001, keď „Vlasť“ bola absorbovaná vládnou stranou „Jednotné Rusko“ („Единая Россия“) a ja som sa rozhodol ísť inou cestou, Lužkov mi ponúkol byť jeho poradcom. Spolupracovali sme ešte pár rokov. Musím povedať že celú dobu spoločnej činnosti mi nikdy nepripomínal urážlivé výčitky a obvinenia, ktoré som mu adresoval po udalostiach v roku 1993.
V roku 2010 bol Lužkov vyhodený z postu primátora „v súvislosti so stratou dôvery prezidenta Ruskej federácie“ (http://www.kremlin.ru/events/president/news/9052). Je zaujímavé že to urobil „dočasná“ (takto na neho pozerali) hlava štátu Dmitrij Medvedev (Дмитрий Медведев). Keď Putin bol zase zvolený za prezidenta, udelil Lužkovovi rád „Pre zásluhy do vlasti“ (https://tass.ru/obschestvo/3642524), čo všetci pochopili ako ospravedlnenie.
Po rezignácii Lužkov sa venoval hospodárskym projektom, prednášal na vysokej škole (bol profesorom a doktorom vied) písal knihy, vrátil sa do činnosti vynálezcu (je autorom 123 patentov na vynálezy v rôznych priemyselných odvetviach). Pre mňa osobne je dôležité že miloval a choval kone, podporoval športové jazdectvo, sám jazdil, kým mu to dovoľovalo zdravie, a jeho manželka Elena Baturina (Елена Батурина) bola dosť dlho predsedníčkou Ruskej jazdeckej federácie.
Jurij Lužkov bol nepochybne kontroverznou, ale vynikajúcej osobnosťou. Zaslúžil si, aby na neho dlho pamätali v Moskve a v celom Rusku, aj v iných krajinách.